Začalo sa všetko rozhodnutím syna naučiť sa hrať futbal. Otec, samozrejme zo začiatku nadšený, že jeho dieťa sa rozhodlo pre fyzickú činnosť a nie pre vysedávanie pri počítači a hranie tupídnych hier, sa rozhodol, že v tomto svojmu jedinému synovi pomôže. Veď otec sám seba považuje za dobrého futbalistu, tak prečo platiť nejakého trénera, ak môže synovi pomôcť sám. Hrdý na seba samého, synovi to sľúbil.

Otec synovi sľúbil. Áno, sľúbil mu, že keď sa vráti o štvrtej z práce, pôjde s ním trénovať. Sľúbil to. Syn uprene pozerá na hodinky a odpočítava každú minútu tešiac sa, že sa to konečne naučí. Že sa konečne naučí to, ako správne kopnúť do lopty aby sa neodgúľala preč, akú správnu taktiku vybrať na to, aby obalamutil potenciálneho súpera.   Už je dávno po piatej. Otec nikde. Neprišiel. Nesplnil sľub. Prečo? Trápi syna táto otázka. Sľúbil mu to, do frasa.

Syn ešte stále nezmierený s tým, že jeho otec sa na neho vykašľal, počuje kľúče, áno, otvárajú sa dvere. Otec prišiel! Syn sa od radosti rozbehol na chodbu ich malinkého bytíku a pozrel na otca chtivým pohľadom. Otec, ideme trénovať, poď ma to naučiť.   Otec a alkohol. Jeho preoblém, dilema, trápenie, no najväčšie pokušenie, ktorému málokedy odolal. Červený nervózny otec, zúriaci od toho, že syn mu nedá pokoj, že ho otravuje, teraz keď on chce byť doma pri telke, schmatol synovi loptu a vyšiel na chodbu. Ak sa chceš niečo naučiť, tak poď. Syn šiel, hoc vedel, že to nebude také ako očakával.

Na ihrisku bolo len zopár ľúdi. Mladý pár, ktorý hral tenis, no popravde skôr viac sedel ako hral a malé deti so psíkom. Otec postavil syna do bránky a nervózne odkráčal pár metrov ďalej, aby mohol celou silou kopnúť do lopty. No synovi nič nepovedal, nepovedal mu, čo má robiť, nepovedal ako sa správne postaviť aby loptu chytil. Len tvrdo do lopty kopol a syn nechytil. Dalo sa to čakať. Otec vykrikuje, ziape, káže synovi ísť po loptu, ktorá sa medzitým odgúľala niekoľko metrov preč. Syn ešte nič netuší. Nevie, že otca to nebaví, nevie, že otec by bol najradšej doma a pozeral na telku. Smelo uteká po loptu. Vracia ju otcovi. Ten to opakuje zasa, zasa kopne do lopty sa syn nechytí. Autoritatívne sa na syna vykričí, no nevysvetlí mu, ako, Nepovie mu postup, nepovie mu čo robiť. Iba tára svoje názory o neschopnosti syna. O tom, že sa takto nenaučí hrať, že je nikto, že nestojí ani za to, aby kopal do lopty. Syn nechápe, nevie prečo otec takto reaguje, už sa aj začína báť. Otec, čo to je? Prečo sa takto správaš? Ja som ti nič zlé neurobil. Otec dá synovi prvú facku. Za odvrávanie. Ale syn nič zlé nepovedal, nič, nič čo by malo dôvod dať mu facku. Zmätený uteká pre loptu a vracia ju späť otcovi. Ten je však nervózny. Je nervózny, pretože nechce byť so svojim synom, pretože mu to neide. Ani synovi ani otcovi. Synovi neide futbal a otcovi výchova. Nevedia to, ani jeden nevie aký je na to tren správny postup. Jediný rozdielmedzi nimi je, že syn je v tom nevinne.

Posledný krát na syna kričal. Už to neznesie. Plače a uteká. Chce ísť domov, chce mať od nervózneho otca pokoj, chce na to celé zabudnúť. No otec sa nevzdáva. Rozuteká sa za synom. Rýchlo. Tak rýchlo ani futbal nehtá. Chytí syna a zvalí ho na zem. Syn kričí, bojí sa, je zmätený. Otec autoritatívne zodvihne ruku na syna, ktorý už pomaly leží na zemi... Otec nie! Nebi ma! Ja som nič neurobil! Syn odchádza aj s otcom celý ubolený od bitky, ktorú práve dostal. Sám seba sa vo svojom vnútri pýta prečo. Na toto nezabudne...nezabudne nikdy.